Just because you love somebody doesn’t mean you should be with them.
„Len preto, že niekoho milujete, neznamená, že by ste s ním mali byť.“ tvrdí Mark Manson vo svojej úvahe venovanej histórii lásky. Zaujalo ma to, pretože túto tému pomerne často riešim s ľudmi v mojej praxi a nakoniec tento poznatok a skúsenosť patrí aj k mojim životným témam. S chuťou som sa dala do čítania a musím uznať, že sa čítať oplatilo. Okrem iného má autor zmysel pre humor.
Ak vás téma lásky, vzťahov a vhodnoti partnerstva zaujala, prečítajte si, vybrala som zopár zaujímavých úryvkov z tohto pôvodne anglického článku Marka Mansona o romantickej láske.
Verím, že aj vám poskytne jeho pohľad a postrehy lepšie pochopenie súvislostí, pousmiatie a radosť pri srdci. A možno sa aj niečo nové dozviete alebo sa aspoň zamyslíte, ako to máte vy:
Grécky filozof Platón tvrdil, že najvyššia forma lásky je takzvaná bratská láska, čiže láska bez romantiky a sexuality. Argumentoval tým, že vášeň, romantika a sex nás často nútia robiť hlúpe veci, ktoré neskôr ľutujeme. Láska zbavená vášne, ktorú prechovávame k členom rodiny a priateľom, predstavuje ten najctnostnejší ľudský zážitok. Platón, podobne ako väčšina antických mysliteľov, v skutočnosti pozeral na romantickú lásku s určitým skepticizmom, ak nie priamo s odporom. Lásku, ktorá nemá sexuálny podtext nazýval „platonická“ a tá bola tá vznešená, žiadúca.
Vtedy mi tá cesta autobusom prišla ako skvelý nápad, znelo to tak romanticky. Emócie so mnou lomcovali, bol som stratený vo svete fantázie a užíval som si to. S odstupom času som celú cestu vnímal ako mladícku nerozvážnosť, na ktorú by som najradšej zabudol.
Práve rozhodnutia, ako je toto, donútilo staroveké civilizácie pochybovať o užitočnosti romantickej lásky. Preto k nej pristupovali ako k poľutovaniahodnej poruche, ktorou si každý musí prejsť, aby sa voči nej stal imúnny, podobne ako pri ovčích kiahnach. Klasické príbehy, ako ten o únose Heleny Trojskej alebo o Rómeovi a Júlii, v skutočnosti neboli oslavou romantickej lásky, naopak mali našich predkov varovať pred jej potenciálnymi katastrofálnymi následkami.
V minulosti sa zväčša ľudia nebrali z lásky. City vtedy neboli tak významné. Prečo na ne nebol braný ohľad? Pretože ďaleko dôležitejšie bolo zorať pole, nakŕmiť kravy a mať sa na pozore, či sa k vašej dedine neblíži Attila so svojim vojskom.
Na romantickú lásku nezostával čas a už vôbec nikto netoleroval riskantné správanie s ňou spojené. Keďže bolo nutné vykonávať toľko prác, súvisiacich s prežitím, manželstvo slúžilo predovšetkým k zlepšeniu životnej úrovne po materiálnej alebo statusovej stránke a na plodenie potomstva. Romantická láska bola vyhradená revírom mileniek a milencov.
Po minulé storočia viselo naše prežitie doslova na vlásku. Ľudia sa dožívali nižšieho veku, skôr boli zrobení aj ohrození na živote a zdraví. Všetko bolo podriadené jedinému cieľu – prežiť. Jednotlivé rodiny nedohadovali manželstvo preto, že by sa navzájom zbožňovali, ale preto, že spolu susedili ich role, a mohli si tak navzájom pomôcť, či požičať trochu pšenice alebo jačmeňa, keď udrela vlna sucha alebo ich zasiahli povodne.
Svadby mali čisto ekonomický základ a boli dohodnuté s cieľom zlepšiť vyhliadky na prežitie a prosperitu oboch rodín. Keď sa mladým začali zapaľovať lýtka a pomýšľali na to, že by utiekli s niekym nemajetným z vedľajšej dediny, nešlo len o menší problémik, ale o potenciálne ohrozenie celej komunity. A podľa toho sa pristupovalo k podobným vrtochom. Vo väčšine starodávnych spoločností to považovali za natoľko zavrhnutiahodné, že previnilcom odrezávali semeníky, aby naďalej nemuseli riešiť ich záletnícké chúťky. To malo ešte ďalší prínos – skvelo znejúce chlapčenské zbory.
Veci sa začali meniť až s nástupom priemyselnej revolúcie. Ľudia sa začali sťahovať za prácou do miesta. Ich príjmy a spolu s nimi aj ich ekonomická budúcnosť prestali byť závislé na pôde, ktorú vlastnili. Po prvý raz v histórii sa pri zarábaní nemuseli obzerať na svoju rodinu, ani sa spoliehať na to, že raz zdedia pôdu. Uzatváranie manželských zväzkov z ekonomických a politických dôvodov tak prestalo dávať zmysel.
Zatiaľ, čo sa kedysi ľudia brali z povinnosti, nové ekonomické pomery, ktoré so sebou prineslo 19. storočie, spolu s osvietenskými myšlienkami zdôrazňujúcimi právo na slobodu jedinca a naplňovanie osobnej spokojnosti dali vzniknúť romantike so všetkým, čo k nej patrí. Ideálom sa stalo manželstvo založené na vzájomnej láske. Nie len to, láska sa stala synonymom dokonalej blaženosti. Stále populárna idea „žili šťastne až do smrti“ sa teda zrodila len pred približne 150 rokmi.
Romantika a dôležitosť, akú jej prisudzujeme, je moderným vynálezom, propagovaným hŕstkou biznismenov, ktorí si jedného dňa uvedomili, že im pomôže predávať úspešnejšie, okrem iného šperky a lístky do kina.
Romantická láska sa dobre predáva. Všetci s radosťou sledujeme, ako hlavný hrdina získa ženu svojich snov. Máme radi šťastné konce. Všetci chceme veriť na „žili šťastne až do smrti“. Je nám pri tom dobre.
Lenže romantická láska (koniec-koncov láska všeobecne) je omnoho zložitejšia, než sa nám snažia nahovoriť hollywoodské filmy a reklamy. Tie nám nepovedia, že láska nám môže pripadať ako pekne nevzrušujúca otročina, že môže byť nepríjemná alebo dokonca bolestivá, že by sme ju niekedy radšej ani nepociťovali. Zabúdame taktiež zmieniť, že láska vyžaduje sebadisciplínu a nutnú dávku nikdy nekončiaceho úsilia. Tieto pravdy samozrejme neznejú ani lákavo, ani sa dobre nepredávajú.
Lákavo neznie ďalšia nepríjemná pravda týkajúca sa lásky – skutočná práca na vzťahu začína až potom, čo skončí film a začnú titulky. Skutočná práca na vzťahu zahrňuje všetky nezáživné každodenné úkony, ktoré až tak lákavé nie sú.
Väčšina z nás je však už odmala bombardovaná iluzijnými predstavami o láske, a tak si skutočný vzťah zamieňame za sériu drám a vzrušujúcich momentov. Keď sme bláznivo zamilovaní, nevieme si predstaviť, že by sa na našom vzťahu mohlo niečo pokaziť. Nie sme schopní vidieť chyby svojho partnera. Jediné, čo vidíme, je jeho nesmierny potenciál a nekonečné spektrum možností, ktoré sa pred nami rozprestiera.
To ale nie je láska, ale obyčajný preľud. A ako to už býva, kedykoľvek prepadneme nejakej ilúzii, nedopadne to dobre.
Nie je nič neobvyklého zamilovať sa do niekoho, kto s nami nezaobchádza tak, ako by sa patrilo. Do niekoho, kto nás nerešpektuje rovnako ako my jeho. Jeho život je tak disfunkčný, že nás sťahuje so sebou dole alebo nás núti pochybovať o vlastnej hodnote.
Môžeme sa zamilovať do niekoho, kto má rozdielne životné ambície, ciele, dokonca hodnoty ktoré sa nezlučujú s tými našimi, kto vyznáva inú životnú filozofiu a svetonázor alebo do niekoho, koho sme skrátka nestretli v správny čas.
Je možné zamilovať sa do niekoho, kto je pre nás vyslovene nevhodným partnerom, a cítime sa s ním horšie, než keby sme boli bez neho.
Presne z týchto dôvodov bolo radšej v minulosti manželstvo dohodnuté rodičmi. Tí vedeli ďaleko lepšie a objektívnejšie posúdiť ženícha, aby si ich dcéra nevzala z rozmaru darebáka.
Keďže si v uplynulých desaťročiach mohli mladí ľudia vybrať svojho partnera sami (čo mohlo byť výhodou), začala sa inštinktívne preceňovať schopnosť lásky prekonať aj tie najväčšie vzťahové problémy.
Hrozí nám riziko. Vzťah dvoch ľudí, ktorí sa nemilujú pre to, akí sú, ale pre to, že dúfajú, že im vzťah pomôže zaplniť diery v ich duši, môžeme v kľude nazvať toxickým, v každom prípade ide o nezdravý vzťah.
S väčšou osobnou slobodou prichádza väčšia zodpovednosť a potreba porozumenia – sebe aj partnerovi.
Partneri zotrvávajúci v toxickom vzťahu sa v skutočnosti nemilujú. Milujú len predstavu, ktorú si o druhom vytvorili. Zamilovali sa do fantazijného obrazu, ktorý sa im neustále prehráva v hlave ako film. Namiesto, aby sa venovali osobe, s ktorou zdieľajú svoj čas, venujú svoju energiu rozjímaniu o tom, či a nakoľko táto osoba zodpovedá fantázii, ktorú si o nej vytvorili.
Ak sa pýtate prečo, odpoveď je jednoduchá – nepoznajú nič lepšie. Alebo sa boja odhaliť svoju zraniteľnosť, teda nutný predpoklad k tomu, aby sme mohli druhého milovať zdravo a nezištne.
Ľudia si začínajú uvedomovať, že napriek tomu, že láska môže byť skvelá, sama o sebe nestačí. Postupne im dochádza, že láska by nemala byť príčinou, ale skôr následkom vzťahu, a že by nemala život definovať, ale byť jeho súčasťou. Uvedomili si, že cítiť sa vďaka niekomu plný života neznamená, že by sme mu mali svoj život obetovať.
Nikde sa nedočítate o tom, že s väčšou osobnou slobodou máme zároveň viac príležitostí niečo pokaziť alebo zraniť ostatných. Oslobodenie romantickej lásky nesmierne obohatilo naše životy. Zároveň so sebou prinieslo nutnosť pozerať sa na vzťahy bez ružových okuliarov a uvedomenie si, že s partnerským životom je spojená aj bolesť.
Foto: Anett Kállai Tóth
Celý článok s prekladom v českom jazyku:
https://psychologie.cz/strucna-historie-lasky/