Obetovať seba alebo manželstvo

„Uvažujem nad rozvodom.“, priznala Hanka a v jej tvári bola vidieť nerozhodnosť, ale aj smútok, pochybnosti i chaos.

Napätie a dusno v ich domácnosti narastalo. Chodila ako bež duše. Nevedela sa už sústrediť na nič iné, neustále sa trápila tým, čo bude, či svoje rozhodnutie niekedy oľutuje, či nezmarí šancu.

Neustále ju prenasledovala výčitka, že vzťahy je potrebné budovať, nie ich ukončovať len preto, že nie je spokojná. A tak trpela. Síce vzťah nebudovala, nevedela ako, tak v ňom aspoň pasívne zotrvávala a snažila sa nájsť odpoveď na to, či by rozvod jej trápenie vyriešil.

Jej manžel Filip bol z pohľadu Hanky nevyspytatelný, raz mal celkom dobrú náladu a bol ochotný s ňou komunikovať a tráviť spoločný čas, inokedy z neho bola cítiť nervozita a nespokojnosť. Hanka preto okolo neho chodila po špičkách. Bála sa konfliktu, nechcela ho vyprovokovať, pretože vedela, že by sa dočkala nepríjemnej kritiky, kriku, výčitiek alebo iného poníženia v podobe uštipačných poznámok. Cítila sa byť odmietaná. Potešenie a úľavu nachádzala s kamarátkami a v práci. Začala sa zaoberať tým, či má zmysel obmedzovať sa v manželstve, keď práve tam sa cíti najmenej príjemne…

Hanka sa v manželstve celkom stratila, netušila, čo si má počasť. Čo by bolo najlepšie urobiť, aby vzťah zachránila, urovnala, dala do pôvodného – znesitelného stavu.

Filip si robil čo chcel, nemal potrebu zdôverovať sa jej, ani ju informovať o svojich aktivitách. O plánovaní spoločného času nechcel ani počuť. Takto vnímala Filipov postoj a správanie Hanka.

Z počiatku sa vyhýbala konfliktom a nepríjemným pocitom tak, že sa Filipovi podvolovala, vychádzala mu v ústrety, upustila od snáh presadiť si svoje, čo i len hovorením o tom. Čoskoro zistila, že ani toto nie je cesta. Ich spolužitie bolo akoby mimo rytmu. Napätie sa stupňovalo, Filip sa vzďaľoval fyzicky aj emočne.

Prvé roky manželstva boli pekné. Vyhľadávali svoju spoločnosť, plánovali budúcnosť a tešili sa jeden z druhého. Potom sa však niečo stalo. Začala sa striedať nuda s konfliktmi, výčitkami a nedorozumeniami. Zrazu aj to, čo fungovalo pred tým nešlo, alebo nie až tak hladko.

„Neustále kompromisy ma unavujú, oberajú ma o čas a energiu. Cítim sa vyhasnutá. Sme tak rozdielni! Toto nie je pre mňa. Chcem byť sama sebou, nie vzornou manželkou. Ja sa len trápim… Nemôžem sa obetovať, len aby som udržala mŕtvy vzťah a udržala manželstvo, ktoré je mi na obtiaž!“ vyhŕkla zo seba Hanka a zjavne sa svojich slov preľakla.

„Chceš obetovať seba alebo manželstvo?“, spýtala som sa. „Čo je to za otázku?“ odpovedala protiotázkou Hanka. Chvíľu bolo ticho.

„Kým vnímaš seba ako obeť, čí vinníka, tak riešenie obmedzíš na: buď – alebo…“ Hanka sa zamyslela a po chvíli povedala, že sa ako obeť necíti, ale naozaj iné riešenie nevidí. „Nie je to smutné?“ bezradne uprela na mňa oči.

Nie je predsa dôvod niečo obetovávať. „Uvedom si, čo cítiš, čo chceš, čo ťa robí naplnenou a či manžela miluješ. Buď k sebe úprimná. Dovoľ si rozhodnúť sa slobodne a v súlade so sebou.“ vysvetlovala som Hanke.

Zmenou pohľadu na situáciu, sa otvárame novým možnostiam.

Hanka vstúpila do manželstva nepripravená na prekonávanie rôznych manželských kríz a výziev. Aspoň takto opakovane definovala svoj problém.

Kto nás má na manželstvo pripraviť? Učíme sa za pochodu, všetci.

Nech už je dôvod a pripravenosť na vstup do manželstva akákoľvek, časom sa vyvíjame a posúvame práve cez prekážky, krízy, nedorozumenia, konflikty a rôzne peripetie, ktoré na seba nenechajú dlho čakať. Práve cez ne môžeme začať lepšie chápať seba, partnera a vzťahy.

Niekto sa ešte viac obrní, nechce vidieť a hľadať nové riešenia a tak trpí alebo stagnuje. Iný pochopí a rastie. Zvelaďuje manželstvo a skvalitňuje vzťah alebo preto, že dozrel a pochopil, manželského partnera opúšťa. Ich cesty sa rozídu, aby mohli žiť šťastnejšie a naplnenejšie, či už sami alebo s iným partnerom. Obaja, alebo aspoň ten, ktorý sa pre rozvod slobodne rozhodol.

Zaujíma ma, ako to má Hanka s rozvodom a preto sa jej pýtam, ako ho vníma. „Rozvod vnímam ako prehru dvoch ľudí, ktorí sa pôvodne (za)milovali.“, odpovie Hanka a cítiť, že tento jej postoj ju vnútorne ničí (aj tu je vidno, že z nej hovorí obeť) a bráni jej vidieť možnosti.

Bavili sme sa o tom, čo jej manželstvo malo priniesť a či pociťuje aspoň občas šťastie a naplnenie po boku svojho manžela. Čo jej vzťah so svojim mužom dáva. Manželský život jej nepriniesol, čo očakávala. Hanka pripustila, že sa rozhodne necíti byť už v manželstve šťastná. Nešťastná však bývala aj pred tým, než si našla Filipa, len pred tým z iného dôvodu. A vtedy jej to docvaklo. „A tam je možno problém…“ zašepkala.

Je pohodlnejšie unikať (pred bolestivým, ale konštruktívnym riešením či priznaním si svojich slabostí…), ako pracovať na sebe a posunúť sa ďalej. Málo kto sa rád v sebe rýpe, vo svojej kôpke hnoja, ako povedal veľmi známy český psychiater. A je to pravda, pripustiť si omyl, uvedomiť si, čo vnášame sami do vzťahu a prečo ten druhý sa správa občas ako hulvát, a že si za to tak trochu môžeme aj sami, veru, nie je to príjemné. Možno nepochopiteľné správanie manžela je len adekvátna reakcia na to, k čomu ho provokujeme.

Treba pochopiť to, čo produkujeme, nezakrývať si oči, ale vidieť. Pozrieť sa na seba, svoje reakcie, emócie, ktoré nás poháňajú alebo brzdia a vzorce, ktoré neustále opakujeme. Všetko sa dá zmeniť, naše správanie, postoje, prístup… a stále to budeme my, len vedomejší a zrelší. Nie len do manželstva, ale aj pre spokojnejší život.

Hanka si uvedomila, že to, ako fungujú v manželstve ju vysiluje. Pripúšťa, že to nebolo až tak tým „papierom“, ako si pôvodne myslela, ako tým, že neustále opakuje rovnaku „chybu“. Zámerne to slovo dávam do uvodzoviek, pretože ide o vzorec, nie chybu. Ak nám niečo nefunguje a my nič nezmeníme, únava, vyčerpanie a frustrácia sa prehlbuje. A presne táto vyčerpanosť vo vzťahu ohrozuje manželstvo. Keď už nemá ani jeden z dvojice chuť viac diskutovať a hľadať spoločné riešenia, vzniká kríza. Rezignácia vo vzťahu je z pohľadu párovej terapie náročnejšia ako emočne nabitý vzťah.

Hanke došlo, kde začalo jej vzďaľovanie sa od seba. Z počiatku v dobrej viere všetok svoj čas a energiu venovala chodu domácnosti, manželovi a spoločným aktivitám. Akosi pri tom zabudla na seba. Teraz, keď sa Filip viac venuje sebe a svojej práci, sa cíti opustená, nepochopená, nenaplnená a stratená.

Je to len kríza, spôsobená prechodom vzťahu zo štádia prvotného spoznavania do spoločného fungovania? Nájde si Hanka svoje naplnenie mimo aktivít s Filipom a bude vedieť akceptovať Filipovu potrebu na jeho vlastný priestor v manželstve? Dokážu si vysvetliť a pochopiť, že si svojim prístupom k sebe ubližujú? Podarí sa im vybudovať uspokojivý vzťah pre oboch, napriek ich rozdielnosti?

Hanka vie, že nemá cenu neuvážene ukončovať manželstvo. Práve vzťah s Filipom jej ukazuje a zrkadlí podstatu toho, čo si má v sebe doriešiť. Najskôr potrebuje pochopiť seba a to, čo jej môže reálne manželstvo priniesť. Až potom nastane čas, aby sa rozhodla, či s Filipom alebo bez neho chce pokračovať na svojej ceste ďalej.

PhDr. Radoslava Olajos, párová terapeutka