Často si pletieme lásku s návykom. Väčšina vzťahov je návykových a partnerstvo sa stáva legitímnou drogou.
Láska sa ľahko v blízkých vzťahoch mení na nenávisť alebo prázdnu lahostajnosť, keď „droga“ prestane zaberať. Keď „láska odchádza“, staré známe bolestivé pocity odcudzenia či nenávisti sa vracajú. Mnohí z nás tento signál nesprávne prečítajú a vydajú sa hľadať ďalšiu „drogu“.
To však zaberie vždy len na chvíľu, pretože bytostná potreba hlbšieho pocitu Ja, hlbšieho poznania sama seba, sa nedá ničím oklamať.
Intímne vzťahy síce duševnú bolesť sami o sebe nezpôsobujú, ale privádzajú ju na svetlo vedomia. Nevedomý návyk duševnej bolesti odmietať však núti mnohých z nás voliť riešenie, které človeka doslova otupujú, aby nič necítil. Preto nevedú k uvedomeniu si samého seba. Tieto spôsoby sú síce spoločensky legitímne, ale v skutočnosti ústia v stále hlbšie a hlbšie odcudzenie.
Každému z nás láska aspoň raz za život popletie hlavu a potom z našich duší zmizne, cit sa premení, konflikty narastajú. Potom prichádza utrpenie, ktoré nám veľmi strpčuje život. A to len proto, aby sme sa vydali hladať stratený raj. A došli až tam, odkiaľ k nám láska prichádza. Mýtus Psyché a Éros je nádhernou metaforou, reflektující prirozené udalosti, ktoré sa dejú, keď sa vydáme za hlasom svojho srdca.
Psyché sa zamiluje do Érosa (zasiahne ju jeho šíp), stanú sa manželmi, no Psyché kvôli kliadbe nemá možnosť spoznať svojho muža – okolnosti jej nedovoľujú ho zazrieť na dennom svetle. Keď chce kliadbu prelomiť, musí sa vydať do podsvetia – spoznať seba, obajviť lásku a nájsť si cestu k skutočnému Érosovi.
Obraz nie je partner a zamilovanosť nie je láska. Je to všetko len klam. Nič netrvá večne a prežívanie sa začína meniť.
Na čo potrebujeme citovú funkciu?
Cítenie je jednou ze dvoch úsudkových funkcí, ktoré nám umožňujú rozlišovať javy na úrovni „aké to je“. Pokiaľ sa má človek vedomo rozhodovať na úrovni dobra a zla, bolo a je ich rozlišenie vždy nielen otázkou tradičného usporiadania hodnôt, ale hlavne otázkou subjektivneho cítenia. Cítenie je funkcia. Nie sú to teda pocity samotné. Rovnako tak ako myslenie nie sú myšlienky sami o sebe.
Cítenie sa v priebehu života rozvíja rovnako ako myslenie. Pokiaľ tak robíme vedomo, narastá citové chápanie a tým aj vedomé Bytie. Ak je citová funkcia neuvedomelá, vtedy viac či menej zakrnutá, je život sebaodcuzujúcí.
Človeku chýba dôležitý nástroj na rozlišovanie, ktorého absencia nejde ničím nahradiť. Človek citovú nedostatočnosť bohužiaľ väčšinou nevníma, protože je zastieraná a kompenzovaná myslením a prijatími vedomosťami. Ale jeho vedomie je citovou nevyzralosťou vždy determinované. Nie len tak, že je postihnuté neschopnosťou rozlišovať, ale zároveň stráca schopnosť úsudkovej analýzy, protože cítenie sa ako jedna z dvoch racionálných úsudkových funkcí analýzy zúčastňuje. Bez cítenia sa nekoná správna analýza, ale pitva mrtvého materiálu.
Analýza nie je výsledkom uvažovania, ale vyplýva z bezprostredne prežitého rozlíšenia javov. Vedomie, ktoré je ochudobnené o vnútorné cítenie, nemá príležitosť rásť, ale naopak zakrnie v myšlienkových formách. O to viac je človek spútaný a podmienený nevedomými vplyvmi. Správanie podmienené citovou neuvedomelosťou je zviazané prastarými rodinnými vzťahovými vzorcami a podlieha emocionálnym komplexom, které narušujú integritu vedomej osobnosti.
Nedôverčivosť, podozrievavosť, uzavrenosť, manipulatívnosť, pretvarovanie sa, arogancia, mocenské ambície, strata empatie, kontrola, súperenie, konzervatizmus, stereotypy, nezájum a mnoho iných sú príznakmi narušeného cítenia.
Všetci to poznáme a vidíme nie len okolo seba, ale i v sebe. Je to problém našeho vedomia ovládaného rozumom, ktorý v prospech intelektu vytesňuje cítenie – ktoré mylne považuje za iracionálne – hlboko pod povrch každodenných událostí. Aj napriek tomu je proces citového zrenia, teda aj schopnosť naväzovať a udržovať medziľudské vzťahy, vývojovou duševnou danosťou.
Aj keď nevieme, čo láska v skutočnosti je, dokážeme ju cítiť, vnímať. Vieme, aké to je žiť s ňou vo svojom srdci, a pretože lásku v živote často ztrácame, robíme mnoho vecí, aby sme ju znovu našli. A možno si často ani nevšimneme, že väčšina z toho, čo robíme, vedie vlastne opačným smerom: lásku nenachádzame, ale viac a viac strácame. A mnohí z nás sa tým dostávajú do ťažkých životných situacií a vzťahových či osobných kríz.
Prebúdzajúce sa cítenie
Citové precitnutie sa v ľudskom vnútri manifestuje ako prudká a náhle stúpajúca hladina panensky drsnej, neskúsenej, ohromujúcej a impulzívnej energie. Prebúdza sa bez vedomej vôle a má na svedomí vznik nutkavej prítažlivosti medzi ľuďmi, ktorá je sprevádzaná ťažko zvládateľnou narastajúcou telesnou túžbou. Každý pozná ten mocný pocit, že je k niekomu priťahovaný neviditeľnou silou.
Každé náhle citové otvorenie a prudký výlev nezkultivovaných citov priťahuje človeka vo vonkajčom svete k inej smrteľnej osobe. Vo svete vnútornom do územia, ktoré sú zasvätené našemu srdcu, aby sme spoznali, koľko dobra a zla v ňom nosíme. Áno, smrtelná láska v sebe nesie hlbší rozmer poznania. Ale poznanie – túto výsostne duchovnú úlohu – zatiaľ nemá vo svete, ktorému panuje panensky drsný cit a túžba zamilovaných, svoje miesto. Pretože prebúdzajúce sa nevedomé vnútro silno projikuje (zrkadlí) do vonkajšieho sveta na osobu, ktorá najviac zodpovedá obsahom našeho nevedomia, nedovoluje nám zatiaľ vrúcny cit mať pokoj v duši. Prudké zamilovanie je stav ľahkého zdielania pocitov, pretože sú nám väčšinou veľmi príjemné. Tým bohužial často podliehame slepej viere – iluzii, že tomu tak bude medzi nami naveky.
Psyché svojho muža miluje, avšak zatiaľ sa so svojím manželom v hmotnej podobe vlastne nestretla, zataľ nemala možnosť uvidieť jeho pravú tvár, pretože zamilovanosť jej dovoľuje vnímať len ideálny obraz, ktorý si na svojho muža premieta. Ale obraz nie je partner a zamilovanosť nie je láska. Je to všetko len (seba)klam, pre ktorý sme ochotní aj zabíjať. Len preto, aby sme aspoň o chvíľu dlhšie mohli byť v ríši zamilovaných. Avšak nič netrvá večne a prežívanie sa začíná meniť. Zamilovanosť ustúpi a človek je vystavený faktom vonkajšej a vnútornej premeny. Mení sa nie len obraz partnera v našich očiach, ale mení sa aj naše prežívanie, prichádzajú nové pocity a do duše sa vkrádajú prvé pochybnosti.
Autor: MUDr. Pavel Špatenka, hlbinná analytická terapia
celý članok nájdete: www.psychologie.cz