Ako nás ovplyvňuje strach a pocit viny

Čo nám bráni žiť podľa svojich predstáv? Možno sú to naše pocity. Neraz sme blokovaní paralyzujúcim strachom a oslabujúcimi pocitmi viny. Oba tieto pocity nás spomaľujú a zneisťujú, zvádzajú z cestičky za tým, kam nás to prirodzene ťahá. Ak nás zaplavujú pocity viny a blokuje strach, strácame kontakt so sebou. Strácame sa v pocitoch bezcennosti a v roli obete.

Keď nežijeme to, čo chceme, vynucujeme si od okolia to, čo si sami nedoprajeme a nedovolíme. Narúšame tým vzťahy, ale aj seba oslabujeme. Zo strachu utekáme alebo útočíme. Vynucujeme si pozornosť, vyvolávame v druhých pocity viny alebo inak manipulujeme, aby sme dosiahli svoje alebo si aspoň uľavili. Vzťahy sa tým ničia, chradnú, pretože vzniká napätie a pôda na vznik konfliktov a odcudzenia. Väčšina emócii a pocitov nebýva vyjadrená priamo, ale nevedome. Začíname sa v tom strácať, reagovať zrazu na pomerne nepatrný impulz popudlivo, hystericky alebo urážkou. Je to znak toho, že strach, vina a pochybnosti narastajú. Vďaka tomu vo vzťahoch vzniká chaos, nepokoj a dusno.

Zo strachu z neprijatia a opustenia robíme ústupky a činnosti, ktoré by sme inak nerobili. Nepovieme priamo druhému, čo nás hnevá, čo sa nám nepáči a čo máme na srdci. Bojíme sa reakcie, bojíme sa, že vybuchneme alebo ten druhý zareaguje bojovne, bojíme sa konfliktu. Bojíme sa ukázať naše slabiny. Skrátka bojíme sa odmietnutia, pocitov zahanbenia a odsúdenia. Vyhýbame sa cítiť sa menejcenne.

A tak nehráme čistú hru. Nosíme masky a snažíme sa byť v očiach druhých „lepší“, aby nás prijali a mali radi, a preto podávame často aj nadľudské výkony. Obetujeme sa, či týrame sami seba a za to vyžadujeme uznanie, ocenenie a prijatie. Keď ho nedostávame, zväčša upadáme ešte do väčších pocitov viny, v lepšom prípade si dovolíme už aj hnev. Ten však výrazne narúša vzťahy, ak ho prejavujeme formou výčitiek, tlakov, kriku a kritiky.
Keď nedostaneme lásku, hľadáme náhradné riešenia v podobe uznania a obdivu. Ak to nejde, tak chceme, aby nás aspoň rešpektovali alebo sme nad nimi mali moc. Často u nich vyvolávame spoluzávislosť. Finančnú alebo emočnú. Dávame im niečo alebo robíme niečo za nich, dokazujeme im svoju cenu a výnimočnosť. V horšom prípade bránime, aby táto závislosť pominula.

Cesta von z tohoto vzorca správania je prestať robiť to, čo robiť v skutočnosti my sami nechceme. Uvedomiť si, čo robíme pre druhých zo strachu z odmietnutia, či viny. Dôležité je si uvedomiť, čo je naša pravda, čo v skutočnosti chceme, čo v hĺbke srdca cítime. Nutnosť je byť úprimný sám k sebe, dať si čas a počúvať sa. Uvedomovať si, kedy sa cítime zranení, smutní alebo nahnevaní. Ak si nie sme vedomí toho, čo v skutočnosti cítime, pretože sme sa od nepríjemných pocitov odrezali, strácame kontakt so sebou, druhí to vycítia a viac si dovoľujú, prípadne to využívajú. Dokonca nami pohŕdajú a berú si hrozienka z koláča. Namiesto úprimnej vďaky a blízkosti sa nám dostáva faloš a sklamanie alebo konfrontácia.

Je načase konať v súlade so svojimi pocitmi, neprepadávať neustále strachom a pocitom viny. Zároveň je dobré brať do úvahy toho druhého, naladiť sa na neho a podať mu svoju pravdu nezraňujúco, slová zvažovať. Je dobré mať jasno v tom, ako to máme a kam smerujeme, kým sa odhodláme k zmenám a sebapresadeniu. Najskôr zvážiť, čo môžeme svojimi rozhodnutiami vyvolať. Nebýva šťastný postoj „už mám toho dosť a idem to zmeniť“. Vtedy nás môžu prevalcovať pocity hnevu, vytratí sa rácio a cit, čo následne môže spôsobiť ďalšie pocity viny z nového vyhrotenia situácie. Je nutné si popremýšlať nad celou situáciu a uvedomiť si, že nesieme, je to naša zodpovednosť, čo vnesieme. Môže sa stať, že odvaha konečne si povedať a zariadiť sa podľa seba môže vyústiť v konflikt, stretnúť sa s nepochopením alebo dočasné spôsobiť odcudzenie. Nie je dôvod sa cítiť vinný za svoje skutočné pocity, názory a postrehy. Samozrejme aj na tóne hlasu a spôsobe ako s druhými jednáme záleží. Nevyčítajte si, že ste niečo pokazili, učíme sa neustále. Majte na zreteli, aj pocity druhého a jeho schopnosť znášať zmeny.

Ak začíname chápať seba a uvedomíme si svoje motívy, môžeme konať slobodnejšie. Tým, ako sa stávame k sebe vnímavejší a cilivejší, budeme aj k tým druhým. Čo znamená, že im budeme vedieť pokojne povedať „dosť“ alebo s čistým svedomím nebudeme robiť to, čím sme sa chceli len zavďačiť a stúpnuť v očiach druhého. Možno touto zmenou spustíme nové situácie, vznikne priestor na diskusiu alebo dočasné ochladnutie. Celkom určite je dobré si dôkladne spracovať v sebe prípadné výhrady voči druhým, svoje motívy správania a spoznať pozadie svojich prianí a potrieb, skôr ako sa cez konflikty s druhými dohadovať a naťahovať. Oslobodiť sa od strachov a pocitov viny vyžaduje dôkladnú vnútornú prácu na sebe, spojenú so sebapoznávaním a postupným zrením.

Ak vás téma zaujala, je tu večerná ŠKOLIČKA SEBAPOZNANIA, ak si sami neviete dať rady, je tu podporná skupina zameraná na sebapoznávanie CESTA K SEBE  alebo individuálna konzultácia.

autor: PhDr. Radoslava Olajos