Ako si neuhnať syndróm vyhorenia

Syndróm vyhorenia zvyčajne predchádza dlhodobý stres alebo frustrácia (nedostatočný pocit vlastnej hodnoty), ale aj vysoké pracovné tempo, nedostatok času na uvoľnenie sa medzi povinnosťami a úlohami a workoholizmus (závislosť na výkone a sebadôležitosti). Toto všetko je známkou nezvládnutého time manažmentu, či nezdravého prístupu k práci, ale aj sebe. Partia sem aj ďalšie rizikové faktory, ako je potreba podať dosť dobrý výkon, túžba nerobiť chyby, čo často hraničí s perfekcionalizmom.

Častou príčinou syndrómu vyhorenia je nerovnováha medzi tým, čo do práce investujeme a čo sa nám vracia. Samozrejme nejde o peniaze, ale spokojnosť s dobre vykonanej práce a zo seba. Veľké očakávania, následné sklamania a obetovanie sa vo svojej práci často vedie k vyhoreniu.

 Dlhodobý, často nenápadný stres ohrozuje človeka ďaleko viac ako krátkodobá záťaž, po ktorej je možné sa aspoň na krátku dobu uvoľniť a zregenerovať.

V súvislosti s prácou je veľa mylných presvedčení, ktoré vytvárajú dobrú živnú pôdu pre syndróm vyhorenia. Napr., že musím stihnúť odovzdať projekt do zajtra, splniť kvartálny plán, aj keby som nemal týždeň spať, jesť, piť a vidieť denné svetlo. Človek s nezdravým postojom k sebe a k práci opakovane a dlhodobo ide za svoje možnosti a na úkor seba. Mnohí zamestnanci sa obávajú, že ak nevyhovejú, zlyhali. Napriek tomu, že požiadavky sú často absurdné a neberú sa do úvahy nečakané komplikácie s časovými stratami.

Je prirodzené a žiaduce, že sa do práce vkladáme naplno. No bez regenerácie a prestávok však dlhodobý výkon podávať nemôžeme. Vystavujeme sa riziku vyhorenia. Za našim konaním je často strach. Strach, že budeme ponížení kritikou. Nadriadený nás skonfrontuje s našou nedostatočnosťou a neschopnosťou.

Strach zo zlyhania môže viesť k sebadeštruktívnemu správaniu a k znecitliveniu – necítime, čo potrebujeme alebo to úspešne ignorujeme. „Radšej vyhorím, ako si priznať, že som niečo nezvládol“. Samozrejme, ani nás nenapadne, že sme na dobrej ceste k vyhoreniu.

Ak nevnímame svoje fyziologické potreby (medzi ktoré, patria aj regeneračné), organizmus zakrátko spúšťa obranný systém – stres alebo neprekonateľnú únavu, príp. odpája menej potrebné funkcie – u mužov nie je výnimočná strata erekcie.

Človek, ktorý si dovolí oddychovať, naozaj relaxovať, vypnúť a jasne si vymedziť hranice, koľko času a energie investuje do svojej práce zväčša nevyhorí.

Z praxe viem, že náchylní na vyhorenie sú ľudia, ktorí majú potrebu dokázať sebe i druhým, že sú dosť dobrí, kvalitní pracovníci, odborníci, priam nenahraditeľní. Častý je perfekcionizmus, hyperkompenzované nevedomé pocity menejcennosti a patologická zodpovednosť. Aby dokázali sebe i druhým, že zvládnu aj nemožné, získali tak uznanie, pozíciu, odmeny (peniaze), sú ochotní obetovať vzťahy a zdravie.

Ďalším dôvodom, prečo sme ohrození syndrómom burn-out je náš strach, že prídeme o miesto. Strach, že ako slabo výkonný a problematický zamestnanec sa dostávam na čiernu listinu a keď sa bude prepúšťať, pôjdem medzi prvými. U niektorých sa objavuje aj súťaživosť. Potreba byť lepší alebo aspoň tak dobrý, ako druhí nás stresuje a zaťažuje. Krátkodobý pocit úspechu a víťazstva strieda úvana a obava, že neudržím tempo. Preto mnohí zamestnanci napriek tomu, že svoju prácu nemajú radi, unavuje ich a nemajú ani veľmi príležitosť prejaviť svoj tatent a schopnosti, rutinne vykonávajú svoje zamestnanie a ignorujú prvotné signály tela a psychiky. Sú v pasci strachu, hypoték a neistôt a/alebo zníženej sebahodnoty.

Objavuje sa zvýšená únava, podráždenosť, oslabenie imunity, nechuť ísť do práce a nezdravé vzťahy s kolegami.

Zamestnanec má sto chutí utiecť. Utiecť pred prácou, ktorá sa mu stáva prekliatím. Pred kolegami, ktorí sú mnohí už tiež vyhoretí a taktiež sám pred sebou. V tejto chvíli utekáme k závislostiam (napr. alkoholizmus, workoholizmus, ale aj iné, často nenápadnejšie formy) alebo do choroby. Imunita je oslabená, telo vyčerpané stresom. Prechladnutie, ale aj iné zdravotné ťažkosti na seba nedajú dlho čakať. Tieto príznaky často signalitzujú postoj človeka k sebe a k svojej práci.

autorka: PhDr. Radoslava Olajos