Často sa rozvádzajú manželstvá, ktoré sa dali zachrániť

Zaujal ma rozhovor so psychologičkou Katarínou Hatrákovou v denníku Postoj.
Stojí za prečítanie. Vyberám len časť rozhovoru, celý rozhovor nájdete tu.

Platí, že súčasní manželskí poradcovia sa väčšinou zaoberajú skôr dôsledkami rozvodov než tým, že by pomáhali párom, ktoré sú v kríze a chcú predísť rozvodu?
Všeobecne naozaj prevažujú ľudia, ktorí prídu s presvedčením, že už spolu nebudú žiť, ale po krachu manželstva chcú zachrániť svoje rodičovstvo. No ešte stále je tu časť klientov, ktorí prichádzajú s tým, že im vzťah nefunguje. Rozmýšľajú nad rozvodom, ale radi by mu predišli.

Dokonca mám z posledných rokov ešte jednu skúsenosť – vieme, že na farnostiach beží príprava na manželstvo pred svadbou, niekde to robia kvalitnejšie, inde formálnejšie, no máme aj klientov, ktorí k nám prídu pred uzavretím manželstva.

Hlavnou klientelou sú však ľudia, ktorí sa rozvádzajú a napokon rozvedú. Sú to všetko naozaj nezachrániteľné manželstvá?
Nie, sú to zachrániteľné vzťahy. Chce to čas, prácu, pokoru, odpustenie, ale dá sa to. Hoci by to trvalo roky. Drvivá väčšina klientov, ktorí sa v súčasnosti rozvádzajú, v skutočnosti nie sú rozídení. A je absurdné, že nie je toho, kto by im to povedal, keďže na súde sa to určite nedozvedia.

Čo znamená, že nie sú rozídení?
Je celkom prirodzené, že v manželstve, ktoré najskôr normálne fungovalo, sa objavia problémy, aj veľké problémy. Pokiaľ k partnerovi niečo cítim, či ide o lásku alebo nenávisť, stále je to ešte vzťah. Rozídená som s človekom, ktorý mi už je ľahostajný.

Ak si niekoho beriem, musím s ním najskôr chodiť, a ešte stále sa nás pred tým oltárom opýtajú, či sa vy obidvaja naozaj chcete zobrať. Ak jeden povie nie, svadba sa neuskutoční. Rovnako aj rozvodu by mal predchádzať rozchod. Teda ja tu s tebou stojím a už mi naozaj na vzťahu nezáleží, už mi nič nehovoríš.

Takže hovoríte, že sa často rozvádzajú manželstvá, ktoré ešte v skutočnosti napriek presvedčeniu jedného či oboch neskrachovali?
Je veľa klientov, ktorí k sebe cítia priam živočíšnu nenávisť. To je mimoriadne ťažká situácia najmä z hľadiska výchovy detí po rozpade rodiny.
Ale najviac klientov je takých, kde je jeden partner už možno aj rozídený s istým pocitom viny, no ten druhý k nemu stále cíti veľa pozitívnych emócií.

Niekedy tento partner sám na súde povie „ale ja sa nechcem rozviesť“, no súdy manželstvo aj tak rozvedú. Ide vlastne o sekundárnu traumatizáciu toho človeka, ktorý cíti, že sa zaňho nikto nepostavil. Nehovoriac o tom, že páry z takýchto rozvedených manželstiev občas naďalej spolu žijú v
domácnosti.

Z ekonomických dôvodov?
Často je to zmes ekonomických aj psychologických dôvodov, keď si povedia: „Síce sme sa rozviedli, ale nemáme na to, aby si niekto kúpil byt, deti sú ešte malé, aj tak chodíme spolu naďalej na dovolenky.“ Ten, ktorý rozvod spustil, cíti istú úľavu, pre toho, ktorý ho nechcel, je to ponižujúce, keďže neraz je zo strany druhého partnera vysmievaný.

Na základe skúseností teda vnímam, že rozvod je naozaj častým vyvrcholením riešiteľných problémov a v drvivej väčšine sa rozvádzajú ľudia, ktorí v skutočnosti nie sú rozídení.

Ak sa k vám do poradne dostane pár v ťažkej kríze, ktorý však ešte manželstvu dáva istú šancu, aká je nádej, že sa to podarí?
O tom sa ťažko hovorí, na to nie je ani nebude žiadna štatistika, navyše mám skúsenosti len z vlastnej poradne. Osobne si myslím, že veľká časť manželstiev, ktoré končia na súde v rozvodovom konaní, je zachrániteľných. Čím sú takíto manželia motivovanejší, tým je šanca väčšia.

Ale či sa im to podarí a v akom čase, s tým sú rôzne skúsenosti. Máme aj klientov, ktorí sa rozviedli a neskôr svoj vzťah zachránili. Treba tiež povedať, že pomerne veľká časť je aj takých, ktorí rozvod v nejakej fáze stopnú. Papiere na súde síce ostanú, oni si to však medzi sebou nejako vyriešia.
Ja mám však pred sebou často tie najkomplikovanejšie prípady, klientov v ťažkej kríze, hlboko poznačných celým rozvodovým procesom a jeho právnou rovinou. Tí ľudia si v manželstve nerozumeli, mali inú predstavu o rodičovstve, nakopili sa ďalšie problémy. To všetko by bolo ešte normálne, každému sa to môže stať.
V rozvodovom konaní však k tomu všetkému dostanú pribalenú kopu ďalších problémov, prebiehajú strašidelné dôkazné konania, rozvody sú často súbojom dvoch stratégií rozvodu, kde jeden potiera druhého.

Čo to znamená „stratégia rozvodu“?
Klient vyhľadá advokáta, a tu treba povedať, že nie je jedno, akého. Už toto sa deje v emocionálnom rozpoložení, ktoré je poznačené hnevom, smútkom, rezignáciou, strachom a pod vplyvom týchto emócií jednostranne – veď ako inak – opíše svoju situáciu, ktorú si vypočuje advokát. A advokát je tiež len človek so svojím prežívaním, skúsenosťou, a vnímaním vlastnej kompetencie. Spolu vymyslia kroky, ktorými budú postupovať, aby sa naplnila ochrana záujmov a práv klienta.

Koho záujem pri rozpade rodiny chrániť? Muža? Ženy? Dieťaťa? A ono má akého advokáta? A čo je pre koho najlepší záujem? Aké máme práva v manželstve? Koľkých sa dobrovoľne vzdávame? Vzťahy sú pritom viac o emóciách, ako o právach.

No aj ten druhý partner si rieši svoje práva s advokátom. A tu sa začne rodiť stratégia – chcete zverenie dieťaťa do výchovy? Ok, ste matka, alebo otec, ktorý bol s dieťaťom na materskej. Lenže potom musíte dať dieťa tomu druhému iba v utorok a vo štvrtok, ostatné dni si zariaďte, lebo ak s ním bude viac, neuhráme to na zverenie, bude to vyzerať, ako striedavka a to nechceme.

Takto na seba narazia dve stratégie advokátov a je z toho rozvodová vojna, ktorá sa mení na jedno veľké obludárium.

Štatistiky o príčinách rozvodov nevypovedajú o ničom, väčšinou sa uvádza, že manželia boli rozvedení pre nezlučiteľnosť pováh, záujmov a podobne…
…prepáčte, ale tieto oficiálne uvádzané dôvody sú hlúposť. Na to, že majú nezlučiteľné povahy, prišli po desiatich, pätnástich rokoch manželstva? S niekým sa zlúčim, roky spolu žijeme, máme deti a potom zrazu zistíme, že naše povahy sú nezlučiteľné?

Čo je teda z vášho pohľadu najrozšírenejšou príčinou krachu manželstva?
Lenivosť.

Lenivosť?
Áno, lenivosť v zmysle: nechce sa mi to riešiť, nechcem už takto žiť, nemusím takto žiť, mojím svetlom v tuneli je zabaliť to a začať nový život.

Takéto „nechce sa mi“ však prináša obrovské komplikácie života, nepôsobí to ako dobrodružstvo lenivca.

Je to krátkozraká lenivosť, už po niekoľkých sedeniach príde zlomový moment, keď ako psychologička poviem, ok, akceptujem, že sa vám nechce, ale musíte rátať s tým, že príde takáto a takáto komplikácia a bude to mať nasledovné dôsledky.

Prejde polrok a oni sa ma spýtajú, to ste ako vedeli, že toto všetko sa na nás zvalí? Nuž, život má isté zákonitosti.

Lenivosť teda znamená, že v manželstve sa postupne až do bodu pádu prehlbovalo vzájomné odcudzenie?
Sčasti áno, ja by som to skôr nazvala nezvládnutým blahobytom, neschopnosťou pracovať s vlastnou slobodou. Ľudia sa cítia byť zviazaní vzťahom, veria predsudku, že ten druhý ho zväzuje a keď sa to všetko rozviaže, uvoľnia sa mu ruky, zasvieti svetlo a všetko bude svetlé. To je však pofidérne chápanie slobody.

Vnútorne slobodný môže byť aj väzeň v Gulagu, neslobodný aj ten, čo na prvý pohľad radostne stojí na lúke. Je to vec zrelosti, ale tu je potrebná odpoveď sociológia, v akej dobe žijeme, aká je rýchla a povrchná, čo urobila s mužmi a čo so ženami.

Spýtame sa však psychológa: čo urobila táto doba v manželstve so ženami?
Ženy si dnes často kladú otázku, na čo im je ten chlap, veď bez neho prežijú, uživia sa, s deťmi im už niekto pomôže.

Na to možno optikou ženskej emancipácie odpovedať, že ženy už nie sú nútené vo vzťahu trpieť, ale sú v manželstve slobodnejšie než predtým, takže dobre fungujúce manželstvá sú rovnocennejšie aj opravdivejšie.

To všetko je fajn, pokiaľ ide o zrelú osobnosť. Ak to nie je zrelá osobnosť, ak si povie, že tento muž je aj tak len hodinu s deťmi a tak to to bude aj v prípade, keď sa rozvedieme, vôbec si neuvedomuje, že je niečo celkom iné hodina s deťmi, keď sú obaja spolu a niečo celkom iné, keď sú rozvedení. Lenže niektoré ženy to nechápu.

Čo urobila táto doba v manželstve s mužmi?
V tej roli sa mnohokrát nenachádzajú, vnímajú, že žena veľa dokáže a nevidia pre seba priestor sebarealizácie. Stráca sa ich dominancia v tom dobrom zmysle slova: ja som išiel na pole, doniesol som zemiaky, ona z toho urobila placky.

Dnes si vie žena tie zemiaky kúpiť, na mnohé činnosti už muž nie je vôbec potrebný. Testosterón, ktorým je muž vybavebný, tú biologickú silu, už nemá kde zo seba dostať. To si potom rieši povedzme v posilňovniach, kde dvíha činky a aj do tej posilky sa ešte predtým vyvezie eskalátorom. (Úsmev.)

Dnes sa veľký dôraz kladie na výchovu dieťaťa. Rodičovské generácie pred nami nikdy neriešili individuálny rast svojho dieťaťa v tej miere ako súčasní rodičia, ktorí sa usilujeme im naplánovať každú hodinu dňa, neustále ich mäkko regulujeme a strážime. Nie je to prepiate rodičovstvo, ktoré tak často ničí manželstvá?
To je veľmi častý fenomén, ktorý súvisí aj s akousi dobromyseľnou mediálnou propagandou, aké sú tehotenstvo aj ten pôrod super, aké je vlastne úžasné mať dieťa.

Potom však nevyhnutne dorazí sklamanie, lebo v tých časopisoch sa už menej písalo o tom, že nespíte deň a noc, ani o tom tlaku, ktorý to prináša najmä na ženy.

Tým, že sa nežije v rodinných komunitách, mnohé nevideli, čo to znamená materstvo. 30-ročná slobodná žena sa musí veľmi zamyslieť, kedy videla malé dieťa a čo sa s ním robí. Preto je zaskočená, ako sa jej zrazu zmení život, pričom tomu mužovi, ktorý chodí ďalej do práce, kde si aj tú teplú kávu s kolegami vypije, sa život až tak neskomplikoval.

Takže je prirodzené, že z toho postupne pramení aj narastá ženská frustrácia, ktorá vyústi do narastajúceho tlaku na otcov.

Zdroj: www.postoj.sk/45636/casto-sa-rozvadzaju-manzelstva-ktore-sa-dali-zachranit?

Súvisiace články:
Kríza vo vzťahu ako šanca lepšie si porozumieť
Obetovať seba alebo manželstvo?
Hry a masky vo vzťahoch
Má zmysel párová terapia?
Môže párová terapia zachrániť vzťah v kríze?