Pred vyše rokom prišla za mnou Marta, sympatická tridsiatnička. Nenápadná, ale pôvabná mladá dáma. Ticho si sadla na okraj kresla a jemným hláskom prehovorila o tom, čo ju v poslednom čase sužuje…
Trápi ju, že sa k nej nepekne a s neúctou správa partner, otec i šéf. Má pocit, že si ju nevážia, neberú jej požiadavky vážne, nedodržujú dohody. Trochu ju to hnevá, ale ešte viac frustruje. Zmieta sa v pocitoch bezmocnosti, menejcennosti a strachu. Trpí masívnym sebaobviňovaním a silou mocou sa snaží dokázať okoliu, že si zaslúži uznanie a rešpekt. Ako? Ponižuje sa, plazí sa a snaží vyniknúť, byť „dosť dobrá“ pre okolie vo všetkom do čoho sa pustí, o čo ju požiadajú. Následkom je únava, hnev, frustrácia a nespokojnosť. Vyštudovala, hoci ju to nebavilo. Titul sa zíde, otec je predsa na ňu hrdý. Partnerovi každý deň varí teplú večeru, pomáha jeho mame, hoci ju neznáša, pretože aj tá je nevďačná a dokonca aj rozmarná. Bojí sa vymedziť, pretože sa to nepatrí. Prispôsobuje svoj program záujmom svojho partnera a je ochotná sa s ním milovať vždy, keď na to dostane chuť, len aby si nenašiel milenku. Práca ju stresuje a vyčerpáva. Snaží sa podať čo najlepší výkon, neznáša kritiku, neúspech a zlyhanie. Hanbí sa, keď urobí chybu a stojí ju veľa námahy robiť všetko, do čoho sa pustí bez chýb a keď jej sily stačia aj dokonale. Veľmi túži po uznaní a pochvale, ktorej sa jej veľmi nedostáva a čím ďalej ju dokonca menej napĺňa. Bojí sa, že ju nebudú potrebovať, preto si berie prácu aj za druhých, je ochotná pracovať nadčas. Znesie všetky nemiestne poznámky a ticho trpí. Trpí a bojí sa, že jej niekto povie, že je nemožná, nedôležitá a bezcenná! Sama sa tak cíti a bojí sa, že ju niekto odhalí a znemožní pred celým svetom. Čo si počne!? Už nevládze, jej sebavedomie je na bode mrazu, sebaúcta sa vytratila, sebalásku necíti, nevie si ju dať. Schúlene sedí preľaknutá všetkým tým, čo práve povedala. Čaká na moju ďalšiu otázku, po ktorej sa horko rozplače a smutne odpovie „Nezaslúžim si lepší život!“. Je zbytočné ju presviedčať o opaku, musí na to prísť sama.
Marta patrí medzi ženy, ktoré nepochopili svoju výnimočnosť, zamerali sa na odstraňovanie svojich nedostatkov a potrebu vpasovať sa do prijateľných polôh, aby vyhoveli všetkým okolo, na svoj úkor.
Marta sa snaží aj na ceste vo všetkých oblastiach, aj na ceste sebarozvoja. Prečítala množstvo kníh o sebaúcte, len akosi zabudla nad sebou premýšľať a triezvo sa pozrieť na to, že ani najväčšou snahou byť „dosť dobrá“ naplnenie a sebaúctu nezíska. Nechápe, že lásku treba objaviť v sebe a následne mnohé veci pôjdu akoby zázrakom sami. Netreba trénovať asertívne výroky, stačí naučiť sa milovať a prijať taká aká som. Na to sa však človek potrebuje spoznať, objaviť svoj potenciál, to krásne v sebe, na čom sa dá vybudovať zdravé sebavodomie. Vlastná cesta, plnohodnotný život.
Marta sa napokon rozhodla spoznať samu seba a vydala sa na neľahkú, ale nevyhnutnú cestu k dôstojnejšiemu životu a k sebaúcte.
Možno ste to práve vy, čo žijete život podobný Marte. Možno už chápete, že sebaúcta a láska sa nedostáva za zásluhy, ale prirodzene vzniká z pochopenia a prijatia seba, rodí sa vytvorením vzťahu k sebe. Veď každý má nejaký dar, talent, danosť, ktoré čakajú na odhalenie. Neveríte? Poakovane som sa presvedčila, že je to tak. Je to až neuveriteľné.
Každý je niečím výnimočný, jedinečný a dôležitý pre celok. Ak si to neuvedomíme, nespoznáme, nedoceníme a nevyužijeme dostatočne svoje kvality, stratíme svoju šancu, žiť naplno. Najčastejšia príčina nepochopenia sily každej bytosti je strach z nedokonalosti, z odmietnutia, z opustenia… Maskujeme to túžbou po dokonalosti, až fanaticky chceme vyvažovať a maskovať svoje slabé stránky a nedostatky, pričom prehlbujeme menejcenné pocity ukryté v nás. Zaslepenou snahou vtesnať sa do spoločensky akceptovanej šablóny, normy alebo očakávaní trpíme. Cítime nespokojnosť, smútok, prázdnotu a postupne prichádzame o životnú silu. Život zovšednie, stráca chuť, vkradne sa bezmocnosť a nakoniec aj bežné činnosti nám prídu zaťažko, únava a vyčerpanie nás zrazí na kolená.
Možno nie je také ťažké si predstaviť, že všetci sme ako jednotlivé súčiastky vo veľkom mechanizme, kde každý malý diel má svoju nenahraditeľnú úlohu a zmysel. Tak je to aj s ľuďmi. Všetci máme svoju úlohu, ktorú keď pochopíme a vydáme sa cestou jej naplnenia nájdeme zmysel života. Pocítime radosť, ľahkosť, vášeň a lásku. Vedomý človek, ktorý tento princíp chápe, má šancu pocítiť vnútorný pokoj, spojenie a jednotu.
Mnoho ľudí hľadá spôsob, ako byť šťastný, naplnený alebo aspoň spokojný. Siahajú po múdrych knihách, po osvedčených spôsoboch či jednoduchých, ale účinných metódach, ktoré otvorili pomyselné dvere k šťastiu, osvieteniu či slobode nejednému vytrvalému hľadajúcemu. Všetkých, čo to dosiahli, spája jedna vec – sebapoznanie, hoci to môžu nazývať každý trochu inak.
Väčšina ľudí, ktorých spoznávam, pozná teóriu a počula o týchto „dobrých“ spôsoboch k naplnenejšiemu životu a vie čo treba. Teoreticky vedia, čo by mali. Nefunguje im to však v praxi. Nevedia tieto múdrosti a jednoduché, často trefné rady a univerzálne zákony prijať a napasovať do svojich frustrovaných „osudov“ a časového harmonogramu. Akoby im niečo bránilo načítané a napočúvané zaradiť do svojho života. Stretávam sa so slabou vôľou, tvrdohlavosťou, odporom či negativizmom. Akoby objavili kľúč, ale nepasoval zámok.
Poznatky a skúsenosti iných nás môžu inšpirovať, dodávať silu a nádej na našej ceste sebapoznania, kde si vo svojej realite, v každodennom živote a bežných situáciách ohmatáme pravdu, bytie a hĺbku života. Každý z nás si však múdrosť, poznanie a univerzálne zákony musí pre seba objaviť nanovo sám, v situáciách, ktoré zažíva, s ľuďmi a okolnosťami, ktoré utvárajú jeho svet. Sebapoznanie je jedna z najnáročnejších vecí, s ktorými som sa doteraz stretla. Je to veľká výzva, nikdy nekončiaci proces, prinášajúci trpkosť, ale aj sladké ovocie. Má mnoho úrovní, postupnosť a „ostrosť“, ktorá sa vyjasňuje práve tempom a kvalitou samého sebapoznania. Tento proces je súčasťou tzv. rozširovania vedomia.
Uvedomovanie si seba, svojich kvalít a pochopenia určitých nevyhnutných javov nám umožňuje žiť plnohodnotnejšie, zmysluplnejšie, precítenejšie.
Ako súvisí sebapoznanie so sebavedomím?
Bez sebapoznania, bez hlbokého pochopenia a bez prijatia seba takého, akým sme a svojho poslania, svojich talentov, predurčenia nielen na úrovni cítenia, ale aj mysle vybudovať si zdravé sebavedomie je vlastne nemožné. Môžeme vynaložiť úsilie na kompenzovanie svojho nedostatočného pocitu svojej hodnoty úspechom, materiálnym zabezpečením alebo zariadením si života podľa seba (cez ego), šťastní však nebudeme dlho. Bude nám niečo chýbať.
Často sa hovorí o potrebe zmeniť sa. Otázkou ale je, prečo sa meniť? Svoju podstatu, našťastie, aj tak nezmeníme! Zmeniť môžeme postoj, zlozvyk, či prístup a to má zmysel na základe sebapoznania a vedomého rozhodnutia.
Nesprávne vnímanie seba a nevedomosť nám komplikuje život, akoby sme priťahovali problémy a prekážky do nášho života. Je to, ako keby sme chodili po miestnosti so zaviazanými očami alebo okuliarmi, ktoré nám skresľujú všetko okolo nás. Je pravdepodobné, že narazíme na predmety, ktoré nám stoja v ceste, nevyhneme sa im, nebudeme ich dopredu vidieť. Na základe negatívnej skúsenosti, dostávame strach, pôjdeme opatrnejšie alebo sa zastavíme. V lepšom prípade budeme skúmať terén inak, napr. rukami. Podobne je to aj s naším pohľadom na svet, v ktorom žijeme. Kým nepreskúmame seba, nespoznáme svet, aj v tomto prípade hrá strach veľkú rolu. Všetko okolo nás nám však môže pomôcť spoznávať samého seba. Umožňuje nám to zrkadlenie – vidíme seba v druhých, tam vonku. Intenzívnejšie vnímame to, čo sa nás dotýka, čo s nami rezonuje, čo je skryté nášmu vedomiu – naše tiene.
Samotné problémy nám ukazujú, že máme na čom ešte popracovať, odhalujú to nespracované, nepochopené a neprijaté. Sú vodítkom k sebapoznaniu. Prekážky a ťažkosti sú lekciami, ktoré nám vytvárajú príležitosť sa učiť. Čím skôr to pochopíme, tým skôr sa nám otvoria nové obzory, tak ako Marte.
Nevidíte v tom zmysel, máte chaos? Ako sa v tom zorientovať? Emócie a pocity sú navigačným systémom. Dôležité je ukotviť sa a pracovať s emóciami, aby vám poslúžili pri procese sebapoznávania.
Niekto sa na cestu sebapoznania vydá do svojich najhlbších hlbín sám. Niekto vyhľadá ďaleké krajiny, kláštory a svojho duchovného vodcu. Na našej ceste nám môže pomôcť prakticky ktokoľvek, najlepšie však človek, ktorý si kus cesty prešľapal a vie sa na to, s čím zápasíme pozrieť z nadhľadu, dať nám primeranú spätnú väzbu a podporiť nás. Dôležité je nevzdávať sa, hľadať, skúmať a poznávať. Trpezlivosť a zvedavosť je základným predpokladom na ceste spoznávania svojho poslania.
Ako je na tom Marta dnes? Marta začala spoznávať seba, pochopila, že treba ísť za svojim snom a oprieť sa o svoje kvality a talenty. Zmenila prácu, robí to, v čom je dobrá a čo jej ide akoby samé od seba. Je tvorivá a dnes si to bez výčitiek dovolí, dokonca je na seba hrdá, prezrádza to spokojný úsmev a iskra v oku. Dokonca ju obdivujú a jej prácu vyhľadávajú. Za ten rok sa veľa udialo, bolo mnoho sĺz, vyplavených emócii aj tvrdohlavosti, ale aj mnoho prekonaných strachov, predsudkov a vedomých rozhodnutí. Marta dnes žiari, nechýba jej úsmev a radosť, opeknela. Pred týždňom mi priniesla pozvánku na svadbu. Jej, dnes už snúbenec sa opäť do Marty zamiloval, je to krásna sebavedomá žena, s ktorou chce stráviť zbytok života. Marta pochopila svoje poslanie, objavila svoju cenu a získala sebaúctu (sebavedomie).
autorka: PhDr. Radoslava Olajos