Cítite sa vo vzťahu z času na čas nespokojný, nepochopený alebo zraňovaný? Dusno, napätie a konflikt v podobe výmeny názorov je v partnerskom vzťahu nevyhnutný. Má význam, ak pociťujeme, že sa vzďalujeme od seba alebo potrebujeme dostať vzťah z vychýlenej rovnováhy.
Bezkonfliktné spolužitie nie je prirodzené ani bežné, pretože vzťahy sú oblasť, kde sa učíme chápať seba a druhých, kde vďaka druhému narážame sami na seba, na to, čo je nutné prehodnotiť, aby sme objavili to, po čom všetci túžia – lásku.
Ako zistíme, že ide o krízu?
Krízu vo vzťahu spoznáme podľa varovných signálov. Stále častejšie sa snažíme unikať zo spoločnej domácnosti. Prichádza ochladnutie vzťahu a vzájomné odcudzenie plné hádok, nedochádza k udobrovaniu. Vytráca sa akákoľvek dôvera, blízkosť a prejavy lásky. Ak sa na dlhšiu dobu vytratí to, čo nás vo vzťahu sýtilo, hrozí riziko nevery. Nevera sama o sebe nebýva skutočnou príčinou rozchodu partnerov. Zväčša ide o následok hlbšie narušeného vzťahu. Hľadáme to, čoho sa nám v partnerstve nedostáva, vonku. Na kríze je zradné, že si ju nemusíme uvedomiť. Kríza nemusí byť len o hádkach a otvorených konfliktoch, mnohé začnú nenápadne a postupne. Zväčša si krízu pripustíme, až keď vznikajú pochybnosti o zmysluplnosti vzťahu, prevláda smútok a pocit bezvýchodiskovosti, frustrácia, sklamanie, nenaplnené očakávania, zraňovanie odmietaním, sme vystavení očividnej ľahostajnosti partnera. Krízy vo vzťahoch sa môžu objaviť v sprievode našich osobnostných kríz. Náš vzťah sa rozvíja a mení aj tým, ako sa rozvíjame a meníme my sami.
Je kríza vo vzťahu nevyhnutná?
Zmeny a skvalitnenie vzťahu zväčša prichádzajú cez krízu. Príde pomyselná posledná kvapka a vypláva na povrch, čo nefunguje, nevyhovuje, vytvára napätie vo vzťahu. Nebojme sa kríz. Kde je láska a úcta, je aj záujem o nápravu, ochota ustúpiť zo svojho v prospech druhého, využiť nové možnosti. Dočasne môže byť cit prekrytý hnevom. Vzťah nás učí stať sa ľudskejšími a zrelšími. Vo vzťahu sa vďaka partnerovi učíme poznať samého seba, učíme sa však aj zodpovednosti, vernosti, úprimnosti, sile lásky, tolerancii, spolupatričnosti, odpúšťať, ochote ustúpiť pre vyššie a spoločne ciele, spolupráci a pochopeniu toho, ako sme jeden pre druhého potrební a dôležití. Ak nežijeme v súlade so sebou, s vyššími zákonmi, objavujú sa problémy a tie zväčša vyústia do konfliktov, či krízy. Kríza nás núti sa zamyslieť, prehodnotiť a niečo zmeniť.
Kríza spojená s premenou, brána do ďalšej fázy vzťahu
Kríza býva súčasťou prirodzeného vývoja a potrebnej premeny vo vzťahu. Vzťah sa prirodzene vyvíja, prechádza fázami. Od prvotného zamilovania, cez vytvorenie páru a vzájomného spoznávania sa, spoločného plánovania, cez prehlbovanie vzťahu až po vytriezvenie. Ak si prejdeme všetkými fázami, ktoré môžu byť cyklické a trvať rozlične dlho, môže prísť skutočná láska, ustálené spolunažívanie. Rovnako však môže prísť hneď po fáze zamilovanosti, fáza vytriezvenia, kríza a následný koniec. Prechod medzi fázami býva spojený s krízami, u niekoho sú citeľné a búrlivejšie, niektoré sú menej problematické a prechádzajú plynulo a prirodzene. Sú obdobia, keď je vzťah už záväzok a nie je jednoduché robiť rozhodnutia. Situácia vyžaduje, aby sme sa naučili, ako udržať vzťah, zvládať výchovu detí a zároveň nezanedbávať seba, partnera a zároveň ustáť nové role. Kríza býva následkom zanedbania niečoho dôležitého. Vyústenie následkov našich rozhodnutí a prístupu k sebe navzájom. Bez nej by sme si neotvorili oči, otvorene si neprišli to, na čom záleží a neposunuli sa ďalej. Kríza nemá za cieľ vzťah rozvrátiť. Dáva šancu vzťahu opäť venovať plnú pozornosť. Po prekonaní krízy – nahromadených problémov, môže byť vzťah kvalitnejší a láskyplnejší.
Predchádzajme krízam otvorenou komunikáciou
Zdravé je svoje pocity zdieľať, nie ich prenášať na druhého. Vzťah je upevňovaný vzájomným spojením. Vnímaním toho druhého, zdieľaním s partnerom svoj vnútorný svet. Hovorením o svojom prežívaní, obavách, ale aj túžbach a radostiach. Po opakovanom odmietnutí, či nepochopení máme tendenciu sa stiahnuť. Nevzdávajme sa, hľadajme spôsob, ako sa s partnerom prepojiť, vyladiť sa na neho.
Bojíme sa otvoriť druhému, bojíme sa byť zraniteľní, tým však bránime vzťahu rozvinúť sa. Stráda aj naša duša.
Odhalením a pripustením svojich slabín a obáv partnerovi získavame silu. Budete prekvapení, ako vzťah pookreje a ožije, ak sa vám podarí otvorene o svojom prežívaní hovoriť. Zdieľaním budujeme blízkosť, aj keď zistíme, že sa v tom, čo sa deje, obaja cítime ťaživo a zle. Odhalením sa síce stávame zraniteľnejšími, ale zároveň ľudskejšími a v očiach druhého čitateľnejší. To zdravý vzťah prehlbuje.
Obviňovaním, zosmiešňovaním a prenášaním emócií na druhého ničíme vzťah. Možno sa u partnera hneď nestretneme s pochopením. Majme trpezlivosť a zatiaľ sa venujme skúmaniu svojho vnútorného sveta. Nesnažme sa partnera poúčať a vyvíjať na neho tlak. Nehľadajme vinníka svojich stavov u partnera. Učme sa prijímať seba aj partnera takého, aký je, bez potreby ho meniť.
Cieľom rozhovorov s partnerom by malo byť porozumenie tomu druhému, nie pretlačiť mu svoju predstavu či názor. Ak sú naše motívy na rozhovor sebecké, vzťahu škodíme.
Keď partneri podľahnú svojim deštruktívnym programom, hádky a boje sa vyostrujú. Nastupujú obojstranné manipulácie a pomstychtivosť. Na to, aby sme sa dostali na samé dno krízy a došli k prebudeniu, prichádzajú zúfale pokusy vytrestať druhého. Obaja radšej strácajú, než by riskovali, že by druhý získal. Často sme sami ochotní podstúpiť akékoľvek utrpenie, len ak je isté, že bude trpieť aj ten druhý. Skĺzame do podvedomých vzorcov správania, často do reakcií malých zranených detí. Ak aspoň jeden z dvojice dokáže vystúpiť, dráma skončí. Ak by sme zažívali pri týchto stretoch len utrpenie, mali by sme väčšiu motiváciu ju ukončiť. Každá minca má dve strany, a tak okrem utrpenia, súčasťou drámy sú aj slastné pocity. Niekto nás poľutuje a pomáha nám, keď si sťažujeme. Občas nás teší fakt, že ten druhý je ten „zlý“, a ja som „dobrý“, pretože on sa prejavuje ohavnejšie. Dokonca nás môže tešiť, že sme partnera napálili a donútili ho dusiť sa vo vlastnej šťave. Niekedy je to udobrovanie partnerov, ktoré vyvrcholí v posteli. Sú to hry na obeť a tyrana, na obeť a záchrancu, na milujem ťa – zabijem ťa, z ktorých nie je úplne jednoduché odísť. Možné to však je.
Pocity nespokojnosti svojho partnera neberte na ľahkú váhu
Najdôležitejšie je pripustiť si, že vzťah pokrivkáva. Častá je situácia, kedy sa jeden z partnerov cíti nespokojný a nešťastný, zatiaľ čo druhý považuje vzťah za vyhovujúci. Neoplatí sa to ignorovať, ani bagatelizovať. Zametanie pod koberec nebýva šťastná taktika. Nespokojnosť zväčša v partnerovi narastá a keď dosiahne určitý bod, hrozí kríza. Možno sa spoliehame na to, že nás náš partner neopustí, nemá dôvod, silu a celkom iste by si pohoršil. Možno budeme prekvapení, čo dokáže dlho potlačovaný hnev spôsobiť. Možno vám až tak nevadí, že partner nie je spokojný a robí scény. Nájdite však odvahu mu to s citom na rovinu povedať. Spoznávajte sa navzájom lepšie.
Na čo si dávať ešte pozor?
Na stagnáciu a ľahostajnosť. Prax, ale aj výskumy ukazujú, že kým to vo vzťahu vrie a funguje intímny život, vzťah má šancu. Tam, kde zavládla ľahostajnosť, pasivita a intímne odmietajú spolu žiť, je vzťah ohrozený. Naše vzťahy ohrozuje pasivita, ale aj nezáujem o seba. Keď budeme šťastní my, bude o nás stáť aj náš partner. Ten, kto je aktívny, tvorivý a vie sa tešiť, býva pre partnera zaujímavý. Dôležité je začať u seba. Za svoj život nesieme každý svoju vlastnú zodpovednosť. Našou úlohou nie je naprávať partnera, ale rozumieť sebe.
Čo očakávame od manželstva (vzťahu)
Manželstvo je záväzok, je to inštitúcia, ktorá by v tom lepšom prípade mala plniť určité funkcie. Nie je to len o láske, príjemných pocitoch (pocit bezpečia a istoty) a výhodách (zabezpečenie). Núti nás pochopiť, že vzťah je o neustálom sebarozvoji, prehlbovaní múdrosti, poznania a pochopenia skutočnej lásky. Dnes sa vo vzťahoch ľudia chcú cítiť dobre. Chcú všetko alebo radšej nič. Očakávajú, že im partner bude zároveň kamarát, milenec, animátor, spoločník a často aj sponzor. Mnohé vzťahy sú založené na závislosti, na neschopnosti byť sami. Zvykli sme si pred tým, čo nám je vo vzťahu nepríjemné unikať, neotvárať to. Radšej trpíme následkami, ako niečo radikálne zmeníme. Aj tu platí, kým nehorí nehasíme a tak príde kríza, ktorá je vystupňovaním ignorovania predchádzajúcich signálov.
Urobme si čo najskôr jasno v tom, čo ponúkame a čo dostávame/chceme dostávať od partnera, prípadne od manželstva. Nečakajme na krízu. Otvorene sa s partnerom rozprávajme o všetkom, na čom nám záleží, čo potrebujeme, aby sme sa mohli cítiť bezpečne, mali sme dôveru, zázemie, ale aj blízkosť a pocit dôstojnosti, či slobody. Každý môže mať iné priority a potreby, dokonca aj tie sa môžu v čase meniť, vyvíjať. Je dôležité sa o všetkých týchto veciach baviť s partnerom, aj na kľúčové témy, ako sú peniaze, deti, výchova, zvyklosti, voľný čas, rola muža a ženy…
Domnienky a vzdušné zámky najľahšie rozpustíme otvorenosťou a komunikáciou na rovinu.
Vzťah je dynamický, objavujú sa v ňom city, pocity aj emócie. O mnohých veciach spojených s prežívaním nie je úplne jednoduché sa rozprávať. Ženy sú vo vzťahu viac emocionálne a citové, ako muži. Pre mužov je výzvou naučiť sa, ako vyjadrovať svoje city a ako narábať s emóciami, pre ženy je výzvou naučiť sa byť pre muža uchopiteľnejšie.
Krízy často vznikajú z rozličnej potreby blízkosti a závislosti na partnerovi. Každý z nás potrebuje inú dávku blízkosti a potrebujeme sa k druhému priblížiť aj sa od seba vzdialiť. A tak vzniká tanec približovania a vzďaľovania sa. Ak v tom nie je ľahkosť, tanec neladí nášmu rytmu, vzniká napätie z toho, že nemáme svoj priestor alebo prežívame pocit opustenia, či zanedbávania. Vnímame to, ako strádanie, objavujú sa naše staré zranenia a trpíme.
Intímne vzťahy z nás vyťahujú aj to najlepšie, ako je cit, láskavosť a zároveň aj to najhoršie, čiže naše tiene. Tiene sú to, čo pred svetom ukrývame, k čomu sa nehlásime, čo je menejcenné a nechcené. O čo to v sebe máme menej spracované a prijaté, o to intenzívnejšie to nežiaduce začneme vidieť na našom partnerovi. Prejavuje sa to hnevom a odporom. Sme tým vyslovene dráždení a vyvádzaní z miery. Emócie nás zaslepujú a tak si nevšimneme, že najviac nás dráždi na tom druhom to, akí sami sme.
Cesta z krízy, cesta k sebe
Možno sa domnievate, že ak sa partner zmení, bude váš vzťah únosný. Keby nerobil to, či ono… Keby robil aspoň toto.. mohol by byť kľud. A tak sa snažíme partnera ovplyvňovať, meniť ho, no k spokojnosti nedochádza. Dokola opakovať to isté nás privedie k rovnakému výsledku. Môžeme zatlačiť na partnera intenzívnejšie, byť agresívnejší, rafinovanejší a manipulatívny. Dokonca v domnienke, že robíme správne. Jediné, čo v skutočnosti dosiahneme je, že sa nám to vráti. Budeme vystavení odvete. Či už od neho v podobe boja (či už zjavného alebo zákopového) alebo vnútornej nespokojnosti s tým, ako to celé je. Napätá atmosféra v rodine a nedorozumenia vyčerpávajú. V určitej fáze konfliktu/krízy nás to od seba odpudí. Máme pocit, že toho druhého nemôžeme ani vystáť. Vtedy je čas využiť to ako príležitosť zahĺbiť sa do seba a úprimne si priznať, ako to máme sámi so sebou, ako k tomu celému prispievame.
Je dobré si položiť otázky:
Stačí byť úprimný. Nie je nutné hneď hľadať presné odpovede a riešenie. Prvý krok je odhalenie, aká je realita. Druhý krok je to prijať, nebojovať s tým, že to teraz takto mám.
– Je toto partner, ktorý mi pomáha rozvíjať sa?
– Podporuje ma a toleruje, je pre mňa výzvou?
– Ako sa cítim vo vzťahu?
– Cítim sa pri ňom v bezpečí a viem sa na neho spoľahnúť?
– Dokážem mu otvoriť srdce a hovoriť pravdu?
– Ako reaguje moje telo na partnera?
– Som na svojom partnerovi závislá/ý?
– Ak cítim nenaplnenosť, mám odvahu odísť či zmeniť seba?
– Ponúkam partnerovi priestor na slobodu, dôstojnosť a rešpektujem jeho inakosť, čiže jedinečnosť?
– Cítim sa byť milovaná/ý?
– Milujem svojho partnera?
– Je môj partner pripravený milovať mňa?
– Chcem niečo zmeniť na sebe? Vo vzťahu?
Ak sme uviazli vo vzorcoch a programoch mysli, ktoré škodia nám aj vzťahu, len ťažko zmenou partnera nájdeme šťastie. Láska je odvaha milovať. Všetky naše vzťahy sa odvíjajú od vzťahu k sebe samému. Bez (sú)citu k sebe, bez úcty, bez sebalásky je život trpký, s partnerom, či bez.
Ak sa vás téma dotýka, ocitli ste sa v situácii, kedy vás život vyzýva ujasniť si priority a hodnoty, pochopiť hlbšie seba, svoju sebahodnotu, uvedomiť si kde sa nachádzate a čo od seba a života chcete, je vhodná doba si urobiť v sebe poriadok. Buď sami alebo v spolupráci so skúseným vzťahovým terapeutom na individuálnom sedení.
autorka: Radoslava Olajos, vzťahová a párová terapeutka
Súvisiace články:
Môže párová terapia zachrániť vzťah v kríze?
Obetovať seba alebo manželstvo?
Hry a masky vo vzťahoch
Má zmysel párová terapia?
Neverníci nás učia, ako byť verná sama sebe